Novinky

"Táto spomienka mi vždy vyčarí úsmev na tvári," Lisa, dobrovoľníčka z Francúzska

Po týchto tri a pol mesiacoch dobrovoľníckej práce na Slovensku v organizácii V.I.A.C. sa na svoju misiu môžem pozerať s veľkým nadšením. Pred odchodom som sa trochu obávala a kládla si otázky, ako napr: Budem na tejto misii šťastná? Ako to zvládnem na Slovensku tak dlho? Vrátim sa spokojná alebo sklamaná? Teraz si na všetky tieto otázky môžem odpovedať kladne. Skutočne si myslím, že táto misia mi veľa dala; som šťastná, že som ju zvládla, a viem, že táto skúsenosť bude veľmi užitočná v mojom budúcom živote. Cítim sa teraz zrelšia, sebavedomejšia a otvorenejšia.

Keby som sa mala vrátiť k tomu, čo sa mi podarilo dosiahnuť počas misie, povedala by som, že každá činnosť bola pre mňa spôsobom, ako sa presadiť. Počas súkromných jazykových hodín francúzštiny a angličtiny, ktoré som mohla poskytovať dospievajúcim dievčatám, som sa naučila, ako sa pripravovať, ako učiť, ako byť pedagogická bez toho, aby som bola prísna, a predovšetkým ako si s týmito dievčatami vytvoriť takmer priateľský vzťah.

Mala som tiež možnosť (ktorá však nemohla trvať dlho kvôli opatreniam spojených s koronavírusom) asistovať učiteľke francúzštiny počas jej vyučovania na gymnáziu v neďalekom meste. Táto skúsenosť sa mi veľmi páčila, pretože som naozaj mala pocit, že týmto študentom dávam možnosť stretnúť sa s cudzincom z Francúzska :).

Potom si myslím, že som sa veľa naučila o sebe a o druhých vďaka spolupráci s jednou zo žien z V.I.A.C. - volá sa Lenka, ktorú som sprevádzala počas pravidelných kuchárskych workshopov pre matky, ktoré sem chodili naučiť sa urobiť recepty a variť. Pre mňa to okrem času varenia bol aj čas zdieľania a vytvárania spoločenstva s novými ľuďmi. Tiež som Lenku sprevádzala aj pri rozdávaní potravín rodinám v núdzi, ktorým sme aj pomohli napr. pri domácich prácach.

Obzvlášť rada som chodila do materských škôl. Niekedy som pripravovala aktivity, ktoré som robila s deťmi, ale väčšinou to bola chvíľa stretnutia, hry, pomoci a náklonnosti voči nim. Okrem toho som počas svojej misie dostala konkrétnejšie úlohy, ako napríklad vytvárať vlogy alebo digitálny obsah pre organizáciu, variť pre organizáciu, vyšívať tašky, ktoré sme ponúkali rodinám v regióne, kresliť vianočné pohľadnice... Všetky tieto aktivity ma obohatili, cítila som sa naozaj užitočná. Získala som nové zručnosti, ktoré pre mňa predtým znamenali ťažkosti. Cítim sa viac v pohode s ľuďmi, som spoločenskejšia, menej plachá. Naučila som sa vždy prispôsobiť situácii, v ktorej som sa nachádzala, a ľuďom, s ktorými som bola, či už to boli deti rôzneho veku alebo dospelí. Počas týchto niekoľkých mesiacov som sa snažila čo najviac plniť svoje poslanie, čo znamenalo byť vždy ochotná, a teda odpovedať áno takmer na každú žiadosť. Odovzdávala som sa ľuďom a dávala som im najavo, že to robím rada. A skutočne to bolo aj cieľom tejto misie. Niekedy som sa naozaj cítila ako v práci, vďaka čomu som sa pred staršími cítila prijatá, a teda sebavedomo. Myslím, že prvýkrát v živote som sa naozaj cítila dospelá a aj vnímavá na potreby druhých.

V organizácii som zvyčajne končila, približne o 15:00 alebo 15:30. Voľný čas, ktorý som tu mala bol pre mňa výzvou, ako si ho dobre usporiadať. Voľný chvíle som využivala na príležitosť niečo si uvariť, športovať, čítať alebo sa vzdelávať v témach, ktoré ma zaujímajú, či cestovať. Mnohé z týchto vecí som namala možnosť robiť, pretože počas posledných dvoch rokov na vysokej škole som na seba nemala veľa času.

 

Ak by som to mala zhodnotiť z tejto misie som vyšla s veľkou dávkou pozitív. To však neuberá na niektorých ťažkostiach, s ktorými som sa v určitých momentoch stretla. Jazyková bariéra bola jednou z najväčších, najmä na začiatku, keď som po slovensky ničomu nerozumela, ale postupom času, aj keď som stále nebola schopná viesť rozhovor po slovensky, som sa naučila komunikovať inými spôsobmi. Navyše, a to súvisí s jazykom, keď som prišla, ľudia mi pripadali mimoriadne uzavretí a chladní, a to tak obyvatelia Trstenej ako aj ľudia z organizácie. Časom som si však uvedomila, že ľudia sa mi otvorili a dôverovali mi, vďaka čomu sa môj vzťah s niektorými z nich ešte upevnil a stal sa priateľskejším. Pobyt vo veľmi vidieckej oblasti mi nikdy nerobil problém, ale niekedy ma nedostatok aktivity a dynamiky aj zaťažoval. Nikdy som však nezávidela dobrovoľníkom, ktorí boli vo veľkých mestách, ako napríklad v Bratislave, pretože som túto misiu vždy vnímala ako chvíľu "oddychu" pre mňa, keď som si chcela oddýchnuť od svojho života a venovať sa iným a robiť to len s malou spoločnou radosťou ako odmenu. Navždy si budem pamätať toto mesto, týchto ľudí a tento stav duše, ktorý mi táto dobrovoľnícka misia priniesla. A táto spomienka mi vždy vyčarí úsmev na tvári.

späť na zoznam