Novinky

Victorien - dobrovoľník z Francúzska, ktorý strávil 5 mesiacov na Slovensku

Prvých pár týždňov mojej EVS bolo trochu pomalých. Prišiel som na Slovensko v čase lockdownu, a teda nebolo ľahké nájsť príležitosti a aktivity pre čerstvo došlého dobrovoľníka, pretože život bežal akosi pomalšie ako zvyčajne, miestami som mal pocit, že až paralizujúco. No netrvalo to dlho, za pár týždňov sa veci pohli a ja som sa našiel pri mladých študentoch strednej školy, s ktorými som mal online konverzácie. Okrem nich som doučoval skupinu dospelých anglický a francúzsky jazyk a tiež som mal online hodiny angličtiny pre žiakov - začiatočníkov, ktorým som pomáhal pri vypracovaní ich domácich úloh. O môj týždeň sa delili dve komunitné centrá: Sinaj v Trstenej a v Námestove. V Sinaji sme sa stretávali spočiatku online so skupinami z neďalekých stredných škôl. V Námestove online skupiny tvorili deti z miestnych škôl a jednej z miestnych žien na materskej dovolenke, aby si mohli zlepšovať svoju angličtinu. Bolo príjemné stretávať všetkých tých ľudí a rozprávať sa s nimi o ich každodennom živote, kultúre a krajine, no časom som začal mať pocit monotónnosti z robenia stále tých istých činností a trávenia dlhého času za počítačom, ale lockdown to ani inakšie neumožňoval.

 

 

Posledné mesiace ( po uvoľnení opatrení) boli stále skvelou príležitosťou spoznať krajinu, ktorá nie je tak ďaleko od mojej vlastnej, napriek tomu krajinu, o ktorej väčšina Francúzov vie veľmi málo. Bolo zaujímavé zistiť rozdiely vo zvykoch a zmýšľaní, ktoré medzi nami môžu existovať. Jeden z najväčších „šokov“ pre mňa bol čas obeda. Čiastočne preto, lebo nie som zvyknutý jesť polievku každý deň v roku, ale hlavne preto, že čas obeda trvá oveľa kratšie ako u nás vo Francúzsku. Bola to tiež skvelá jazyková skúsenosť - dostal som sa do praxe nielen pri angličtine, ale aj nemeckom jazyku, ktorý som študoval v škole, ale doteraz som ho nikdy nepoužíval, a tiež mi bola ponúknutá príležitosť naučiť sa po slovensky. Veľmi som sa z toho tešil, pretože sa rád učím nové jazyky. Som celkom rád, že sa lockdown skončil a že väčšina obmedzení bola zrušená ešte predtým, ako som opustil Slovensko. Mohol som trochu cestovať po krajine, navštíviť nádherné mestá, o ktorých som nikdy nepočul, napríklad Banskú Štiavnicu, a miesta, o ktorých som sníval, že ich raz uvidím, ako napríklad hrad Alžbeta Bathory v Čachticiach. Z môjho dobrovoľníctva si uchovávam spomienky, úroveň slovenského jazyka (hovoriť a rozumieť), ktoré považujem za cenné, tiež som lepšie spoznal sám seba a získal viac sebavedomia, ako aj odhodlanie odmietnuť a povedať “nie”, ak chcem.

 

 

 

 

 

späť na zoznam